Takto pred ôsmimi rokmi Matej prvýkrát spal sám, mimo domova, v nemocnici. Na are.
Vtedy sme netušili, akú cestu pred nami život rozprestrie. Dnes je všetko inak — a predsa v mnohom rovnako.
Stále je s nami.
A my sme s ním.
Držíme ho v náručí, strážime ho pohľadom, sprevádzame každým dňom ako tichí spolucestujúci jeho osobitého príbehu.
Nie je to smútok, čo dnes cítim.
Je to hrdosť.
Pokora.
A láska, ktorá nestráca dych ani po ôsmich rokoch skúšok, ticha, otázok bez odpovedí.
Možno sa sny menili, možno plány stratili svoj pôvodný tvar, ale nie sila, s ktorou kráčame ďalej.
Dnes neplačem za tým, čo sa mohlo stať.
Dnes ďakujem za všetko, čo je — za to, že máme jeden druhého.
Za Mateja, ktorý nás učí vidieť svet inak.
Za každé “ešte krok”, ktoré denne robíme.
A za odvahu, ktorú v sebe nachádzam, keď sa obzriem späť — a keď sa pozerám vpred.
Lebo aj keď sa cesta zmenila, láska zostala rovnaká.
A v nej nachádzam nádej.
#estekrok #bdelakoma #silarodiny #nadej
